Do triedy na strednú školu mi chodil tichý chlapec. V škole mal výborné výsledky, jednotky, dvojky. Občas neprišiel do školy, ale učivo hravo dobehol. Prvý ročník v odbore „kuchár“ ukončil bez problémov. V septembri som všetkých žiakov čakala opäť ako ich triedna učiteľka. Ale Jakub neprišiel. Pokúšala som sa s ním spojiť, ale nedarilo sa mi. Ako žiak po ukončení povinnej desaťročnej školskej dochádzky mohol na žiadosť rodičov odísť zo školy a ísť pracovať. Čo sa s ním vlastne stalo, to som sa dozvedela až omnoho neskôr.
Jeho spolužiaci mi len tak mimochodom spomenuli, že Jakuba stretli niekde v meste. Pýtal sa, čo je nové v škole. „Škoda,“, vravel, „že aj ja nemôžem chodiť do školy!“ Matka žila so štyrmi deťmi sama. Každé malo iného otca. Najstarší bol Jakub, najmladšie dieťa bolo bábätko, keď bol Jakub v prvom ročníku strednej školy. Občas sa mama „vyparila“ na niekoľko dní. Doma ostali všetky deti ponechané postarať sa samé o seba. Bolo na Jakubovi, aby ich nejak zabezpečil, t.j. dal im najesť. A to nebolo nijak jednoduché. Doma neostali žiadne peniaze, jedlo sa minulo a musel sa posnažiť, aby pätnásť, či šestnásťročný chlapec zohnal niečo pre súrodencov.
Hneď ako bolo isté, že matku nebude naháňať „sociálka“ kvôli zanedbávaniu povinnej školskej dochádzky dieťaťa, rozhodol sa Jakub alebo jeho mama (to neviem), že pôjde zarábať peniažky. Tak nastúpil hneď ako to bolo možné do fabriky. Mobilný telefón mu matka zabavila. Asi, aby ho mohla predať. Alebo možno, aby sa Jakub nedovolal kamarátom. Sú dni, keď na neho opäť myslievam a premýšľam, čo by som mohla urobiť, ak by som sa o jeho situácii dozvedela vtedy, keď bol ešte mojím žiakom.
Keď sa dozviem takéto správy, a nie je to až také zriedkavé, ako by sa zdalo, je mi veľmi smutno. Nie vždy sú deti a mladí ľudia takí ako Jakub. Častokrát prejavujú svoj boj so životom úplne inak. Sú agresívni, vulgárni, niektorí hľadajú útechu v drogách. Až stretnete mladého človeka alebo ešte dieťa, ktoré sa vám nebude svojím správaním páčiť, skúste si spomenúť na tento môj ďalší príbeh.
Opäť použijem príklad zo školského prostredia. Tentokrát som ho zažila nie ako učiteľka, ale ako matka. Keď začali moji synovia navštevovať základnú školu, posadila som si ich pred seba a naliehavo som ich žiadala, že ak by sa im v škole alebo inde dialo niečo zlé, musia mi to okamžite povedať. Mladší syn mi asi po dvoch mesiacoch povedal, že v školskej družine im chlapec z inej triedy robieva viacerým zle. Keď som prišla pre neho ďalší deň do družiny, opýtala som sa synka, či je ten chlapec ešte s nimi v družine. Po kladnej odpovedi som si ho dala zavolať z triedy na chodbu. Prišiel chlapec s veľkými hnedými očami a už z diaľky som videla, ako sa krčí, akoby čakal, že dostane výprask. Zdal sa mi o niečo väčší ako ostatné deti v skupine.
Postavila som si ho pred seba a miernym hlasom som sa ho opýtala, ako je možné, že taký veľký a šikovný chlapec robí ostatným deťom v škole naprieky. Pichal deti pravítkom, písal im po písankách, atď. Veď on by ich naopak mal pred ostatnými chrániť. Objala som ho okolo ramien a vynútila som si tak od neho sľub, že už sa podobné výčiny nebudú opakovať. A tak sa aj stalo. Odvtedy bol v školskej družine aj v triede kľud.
Pani vychovávateľka mi prezradila, že chlapec je aj s bratom problémový už viac rokov. Už tu boli aj policajti. Otec ich doma vždy veľmi zbije a chlapci si to zase ventilujú na mladších deťoch.
Ale keď im dáte pocítiť, že sú dôležití pre tento svet, oni si svoje miesto v spoločnosti nájdu. Stanú sa rovnocennými partnermi ostatných. Nie vždy sa to podarí, ale nestojí to za pokus?
To, čo zažívali naši starí rodiča alebo rodičia v tých chvíľach, keď nevedeli, čo sa ide diať, muselo byť hrozné. Všade boli vojaci, tanky a násilné pripojenie si slovenskej a českej republiky bolo priam k neuvereniu. Naša povojnová prvá republika bola vo výbornom rozkvete, čo asi vadilo Sovietskemu zväzu, ktorý takto radikálne rozhodol o privlastnení si daného územia. Našej slovenskej ekonomike sa výborne darilo nebyť tohto zlomu. Paradoxne tento režim sovietsky – socialistický vydržal dlhých dvadsať rokov až pokým sme sa voči nemu vzopreli a zabojovali. Vybojovali sme si vlastné práva na svoju republiku a v roku 1993 mohla teda vzniknúť opäť Slovenská republika. 
Keby nás sovietsky zväz nebol zabrzdil svojou okupáciou, tak by sme mohli byť perfektne rozvinutá krajina ako aj dnešné Rakúsko alebo Nemecko, ktoré bez problémov prežili až do dnešnej doby bez utláčania, privlastňovania si územia a podobných zverstiev. Nebudem tu plne diskriminovať socialistický režim alebo niečo podobné, ale keď sa začítate do dejín, tak vám dôjde, že všetko mohlo byť inak… nebyť takejto situácie, ktorá sa stalo. Dalo by sa to prirovnať k dnešnej Severnej Kórei alebo Kuby, kde doteraz funguje diktátorský režim a ľudia dostávajú len také informácie, ktoré sú im povolené od vyšších orgánov. Inak majú smolu na nejakú spravodlivú informatizáciu alebo niečo podobné.