Dejiny budú našou súčasťou neustále. Sú našou súčasťou práve teraz, boli našou súčasťou v daných okamihoch a aj budú s nami, keď my budeme v tých časoch. O dejinách sa toho veľa hovorí a množstvo historikov má na dejiny rôzne výklady. Takisto aj napríklad v socialistickej republike sa učilo niečo úplne iné ako sa vlastne stalo. Vraj sa v roku 1968 stal prevrat, kedy nás vlastne naši ruskí bratia zachránili pred neviem kým. Že nám pomohli, aby sme sa mali lepšie. Aby nebola utláčaná robotnícka trieda a násilne si nás pripojili. To, čo zažívali naši starí rodiča alebo rodičia v tých chvíľach, keď nevedeli, čo sa ide diať, muselo byť hrozné. Všade boli vojaci, tanky a násilné pripojenie si slovenskej a českej republiky bolo priam k neuvereniu. Naša povojnová prvá republika bola vo výbornom rozkvete, čo asi vadilo Sovietskemu zväzu, ktorý takto radikálne rozhodol o privlastnení si daného územia. Našej slovenskej ekonomike sa výborne darilo nebyť tohto zlomu. Paradoxne tento režim sovietsky – socialistický vydržal dlhých dvadsať rokov až pokým sme sa voči nemu vzopreli a zabojovali. Vybojovali sme si vlastné práva na svoju republiku a v roku 1993 mohla teda vzniknúť opäť Slovenská republika. Keby nás sovietsky zväz nebol zabrzdil svojou okupáciou, tak by sme mohli byť perfektne rozvinutá krajina ako aj dnešné Rakúsko alebo Nemecko, ktoré bez problémov prežili až do dnešnej doby bez utláčania, privlastňovania si územia a podobných zverstiev. Nebudem tu plne diskriminovať socialistický režim alebo niečo podobné, ale keď sa začítate  do dejín, tak vám dôjde, že všetko mohlo byť inak… nebyť takejto situácie, ktorá sa stalo. Dalo by sa to prirovnať k dnešnej Severnej Kórei alebo Kuby, kde doteraz funguje diktátorský režim a ľudia dostávajú len také informácie, ktoré sú im povolené od vyšších orgánov. Inak majú smolu na nejakú spravodlivú informatizáciu alebo niečo podobné.